Sú osoby, ktoré môžu byť súčasťou nášho života len krátko, no zanechajú v nás alebo v našom živote, na našom charaktere, duši, emóciách či správaní veľkú stopu – pozitívnu alebo negatívnu. Pozitívnu skúsenosť ako napríklad zmenu, pochvalu, ocenenie, podporu, prejavenú úctu, lásku či rešpekt, prijatie, dobrý rozhovor či užitočnú radu, príjemný či veselý zážitok alebo zážitky, atď. Negatívnu skúsenosť, kedy nám veľmi ublížia, zrania nás, zažijeme veľké odmietnutie, urazia nás alebo ponížia, zradia nás či fyzicky nám ublížia a podobne. A sú osoby, ktoré môžu byť v našom živote roky a nezanechajú veľký rozdiel, ani pozitívny ani negatívny.
Nenechajme, aby tieto osoby, s ktorými máme negatívnu skúsenosť, určovali náš ďalší život, naše smerovanie, reakcie, rozhodnutia. Uvediem príklad: Istý žiak chce ísť na gymnázium či vysokú školu, no jeho učiteľka ho nemá rada a ponižuje ho. Neustále znižuje jeho sebavedomie. A rodičia to podporia tým, že dajú na pani učiteľku a tak povedia, že on na vysokú školu nepôjde, lebo na to nemá. Tento žiak si prestane veriť a možno sa aj zníži jeho motivácia sa lepšie učiť a tak sa jeho známky ešte zhoršia. Lebo v jeho okolí nie je osoba, ktorá by ho utvrdzovala v tom, že na to má, ktorá by mu dodávala sebavedomie, podporovala ho v tomto a motivovala.
Ak by však učiteľka tohto žiaka ponižovala, ale rodičia by stáli na jeho strane a povedali mu, že je talentovaný a že zvládne vysokú školu a z učiteľky, ktorá na ňom sedí, si nemá nič robiť, tak by tento žiak nemal znížené sebavedomie. Išiel by na vysokú školu a s rodičmi by teda zažíval pozitívnu skúsenosť. A jeho znížené sebavedomie by ďalej neovplyvňovalo jeho život, smerovanie a rozhodnutia.
Radosť nás učí napríklad tešiť sa, dôverovať druhým, mať zdravú sebahodnotu alebo mať zdravý vzťah k druhým. Bolesť nás učí trpezlivosti, stať sa zrelšími, dospelejšími alebo si dávať pozor, zvažovať rozhodnutia, etc.
Chcem seba a vás povzbudiť: Pracujme na svojich nedostatkoch, na našich traumách, zraneniach, pracujme s odpustením a s vďačnosťou. Skúsme vnímať každého človeka ako dar, aj keď nám tento človek ublížil, no možno nám dal lekciu, ktorá nás veľa naučila. Hovorí sa, že radosť nás nenaučí to, čo bolesť. Resp. že radosť nás učí iným veciam ako bolesť. Radosť nás učí napríklad tešiť sa, dôverovať druhým, mať zdravú sebahodnotu alebo mať zdravý vzťah k druhým. Bolesť nás učí trpezlivosti, stať sa zrelšími, dospelejšími alebo si dávať pozor, zvažovať rozhodnutia, etc.
Keďže nežijeme v dokonalom svete, nežijeme ani v nebi, ale vo svete, kde je prítomný hriech, kde si ľudia navzájom ubližujú, všetci máme nejaké tie zranenia či traumy, niektoré menšie, niektoré väčšie. Je ale na nás, aby sme takto nežili ďalej. Je na nás, aby sa zranenie nestávalo čoraz hlbším a neprešlo do traumy. Je na nás, aby sa trauma nezväčšovala. Je to ako s fyzickou ranou. Ak je rana povrchová, rýchlo sa zahojí aj bez väčšej dezinfekcie. Ak je však rana hlboká, trvá dlhšie, kým sa zahojí. Alebo ak hlbokú ranu neošetríme dezinfekciou, tak sa tam môže rozvinúť infekcia a väčší zdravotný problém.
Je ale na nás, aby sme takto nežili ďalej. Je na nás, aby sa zranenie nestávalo čoraz hlbším a neprešlo do traumy. Je na nás, aby sa trauma nezväčšovala.
Takto je to aj s duševnými ranami, ktoré môžu prejsť do traumy a ak sa neriešia, ale naopak prehlbujú alebo opakujú, môže z toho vzniknúť aj zdravotný problém resp. choroba – duševná alebo fyzická. Môžu z toho tiež vzniknúť podvedomé vzorce, ktoré ovplyvňujú naše premýšľanie, emócie, postoje či správanie. Preto, ak nás niekto zraní, skúsme si ranu ihneď ošetriť a dať si na ňu dezinfekciu a vytvoriť podmienky, aby sa rana čo najskôr a pokojne mohla sama hojiť alebo zahojiť. Ak nám niekto ublíži, skúsme to riešiť, buď priamo s tou osobou – priamou komunikáciou, zmierením, ospravedlnením, odpustením, vyliatím svojho srdca či emócií pred Bohom. Alebo môžeme skúsiť sa s niekým o tom porozprávať, popýtať si radu.
Dezinfekcia je ale vždy ODPUSTENIE. Odpustenie nie je pocit, je to rozhodnutie. A je to proces. Niekedy to chce čas. A niekedy to trvá, kým plne precítime, že sme tomu človeku odpustili. Ak však NAHLAS vyslovíme ODPÚŠTAM či už za prítomnosti osoby, ktorá nás zranila alebo bez nej, vyslovujeme tieto slová nielen do fyzického sveta, že nás je počuť, ale aj my to počujeme (,,a viera je z počutia“ Rim 10/17).
Ale taktiež slová odpustenia vyslovujeme HLAVNE do DUCHOVNÉHO SVETA. ODPUSTIŤ znamená pustiť toho človeka a nezadržiavať mu hriech či zlo alebo krivdu, ktorú nám vykonal a ponechávame to, čo spáchal medzi ním a Bohom. Nech ho za to, čo nám urobil, súdi Boh. Prepúšťame tohto človeka do slobody, ale hlavne uvoľňujeme seba do slobody. Neostávame v horkosti a nezatvrdzujeme si srdcia (Žalm 95/8), nestaviame si okolo nás múr, cez ktorý sa k nám nikto nedostane, nestrácame všeobecne dôveru k ľuďom.
Ak nám niekto ublíži, skúsme to riešiť, buď priamo s tou osobou – priamou komunikáciou, zmierením, ospravedlnením, odpustením, vyliatím svojho srdca či emócií pred Bohom. Alebo môžeme skúsiť sa s niekým o tom porozprávať, popýtať si radu.
Mám osobné svedectvo, kedy mi rodinný príslušník veľmi ublížil, lebo som ho mala veľmi rada a tento človek nemal záujem sa o tom ani porozprávať ani sa neospravedlnil, ani nepriznal, že by mi nejakým spôsobom ublížil a teda sa neospravedlnil doteraz. Po našej hádke či nedorozumení sa blížila rodinná akcia, na ktorej som nevedela, ako budem reagovať, ako sa budeme k sebe správať, nechcela som, aby medzi nami bolo nejaké napätie alebo dusná atmosféra na tej rodinnej akcii, až som začala mať z tejto akcie a predstáv aké to bude úzkosti. A mojím riešením a aj tejto úzkosti bolo, že bude najlepšie, keď na túto akciu nepôjdem. Ja som však túto dôležitú rodinnú udalosť nechcela zmeškať. Chcela som dať všetko do poriadku s tým človekom ešte pred touto rodinnou akciou. No zo strany tohto človeka neprichádzala žiadna ochota ani iniciatíva dať to do poriadku. Do konca ja som sa tomuto človeku 2-krát ospravedlnila, ak som ho ja nejakým spôsobom zranila či urazila a povedala mu, že mu odpúšťam. A on mi na to odpovedal, že nepotrebuje moje odpustenie a že on sa neospravedlní a to sa hlási ku katolíkom. No bohužiaľ sa v tomto prípade vôbec nezachoval ako kresťan. Neviem, či si to neuvedomuje, že mi svojím správaním a slovami ublížil alebo si to nechce uvedomiť. Skôr si ale myslím, že si to nechce uvedomiť, lebo namiesto toho, aby išiel do pokory, ako som to urobila ja, zostáva v pýche, v sebectve a v pocite nadradenosti. V každom prípade je na to dostatočne inteligentný a má vyvinuté komunikačné schopnosti, lebo pracuje s ľuďmi. Vedela som však, že toto nie je Božie riešenie pre túto situáciu. Preto som sa rozhodla, keď som opäť pociťovala úzkosť, že toho mám dosť a vymenovala som s plačom všetky veci, ktoré mi ten človek urobil a čím mi ublížil a za každým som povedala Odpúštam jej - tejto osobe to a to... môžeš dodať odpúšťam v mene Ježiš alebo v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Ako som dopovedala tieto slová odpustenia, vyslovila som ich nahlas, úzkosť odišla. Nebolo to niečo, čo som si namýšľala, nebol to chvíľkový pocit uvoľnenia, ale trvalý, pretože úzkosť sa nevrátila a ja som na tú rodinnú akciu išla a bolo mi na nej veľmi dobre. Náš vzťah už nie je taký ako predtým, tento človek sa doteraz neospravedlnil ani nevyslovil nejakú ľútosť ani sa neprišiel o tom porozprávať a už sú to tri roky. Ja ho však nútiť nemôžem a viem, že ja som z mojej strany urobila všetko, čo sa dalo, aby sme sa uzmierili a aby sa to urovnalo. Urobila som to Božím spôsobom aj bez tejto osoby.
Preto ti chcem povedať, aby si sa nenechal/a oklamať nepriateľom, že tento človek si odpustenie nezaslúži, pocitmi pomsty, pocitmi príučky. Vstúp do slobody a pocitu uvoľnenia, ktoré so sebou prináša odpustenie a ospravedlnenie.
Preto ti chcem povedať, aby si sa nenechal/a oklamať nepriateľom, že tento človek si odpustenie nezaslúži, pocitmi pomsty, pocitmi príučky. Toto všetko nie je od Boha. Vstúp do slobody a pocitu uvoľnenia, ktoré so sebou prináša odpustenie a ospravedlnenie. Nechaj trest či príučku na Boha. Ten človek dostane príučku, ale možno nie od teba a v tom čase, kedy ty chceš. Čo zaseješ to zožneš (Galaťanom 6:7). Pre neveriacich karma je zdarma.
A ten človek možno príde po rokoch a uvedomí si, ako ti ublížil alebo sa ospravedlní, keď si prejde svojou cestou. Dôležité je, aby si Ty medzi tým, kým to tento človek urobí, netrpel, nebol zvieraný pocitom krivdy, neodpustenia, nenávisti alebo hnevu. Takisto, aby si nebol zvieraný pocitom napätia v tomto vzťahu, ktoré ten druhý ani možno necíti. A tiež, aby si nečakal netrpezlivo a nervózne, kedy a či sa vôbec ospravedlní alebo sa zmieri s Tebou.
Na záver len dodám, aby sme sa učili riešiť veci Božím spôsobom. Povzbudzujem k tomu seba aj teba. 😊
Autor: Libuša Dedáčková
